lovec

Autor: Alexandra Borzy | 21.11.2012 o 11:22 | (upravené 26.11.2012 o 9:49) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  64x

Predstavte si kaviareň. Staromódnu, zadymenú a zatuchnutú tavernu.  Nájdete v nej rôzne vrstvy ľudí, ktorí sem chodia už roky zo zvyku. Pri okne každú stredu sedia dámy vo veľkých okrúhlych klobúkoch. Sú naozaj pôvabné.  Ale poďme ďalej. Hneď oproti baru sedí každé poludnie drobný zavalitý muž v stredných rokoch. Na stole mu leží zvädnutá červená ruža a on, s pohľadom zúfalého romantika, čaká na svoje garde. Nikdy však nepríde. Žiaľ ani tento zaujímavý chlapík nie je objektom môjho záujmu.  Nie je to ani barman, ktorý okráda svojho šéfa, ani  zmaľovaná radodajka pri pulte.

 

Mojim cieľom je svalnatý neoholený muž. Sedí na pravo od baru každý utorok. Vždy si vypýta veľké preso s mliekom a literárnu prílohu miestneho denníka. Mám pocit, akoby mu každým dňom pribudla jedna vráska. Má tridsaťdva rokov, ale vyzerá na štyridsať. Zato môže jeho smutný výraz. Ešte nikdy som ho nevidel usmiať sa, ba dokonca sa ani raz neobzrel za ženou. Volá sa Mike. Dnes mal oblečenú sivú vyšúchanú košeľu, ktorá opisovala jeho dokonale vypracované svaly.  Modrý natrhnutý opasok v úzkych džínsoch nesie meno luxusnej značky. Zrejme je z výpredaja. A tá červená baretka. Nosí ju stále. Už pomaly ani nie je možné rozoznať akej je farby, taká je špinavá. Ale je to jeho šťastná čiapka...

Nedávno som sa o ňom  dozvedel, že bol ženatý. Jeho žena ho opustila kvôli nejakému milionárovi s jachtou na Ibize. Pocit opustenia mu bol však známy už dávno predtým. Svojich rodičov si pamätá len z fotografií a rozprávania starých rodičov. Už keď mal osem rokov bol odkázaný na život bez otca a mamy. Dokonca študoval aj právo na univerzite. Žiaľ, len jeden semester, vyhodili ho pre nedisciplinárne správanie aj keď mal vynikajúci priemer. Pošuškáva sa o ňom, že je tak na dne, že vezme každý džob. Teraz vraj loví ľudí. Naháňa zločincov, ktorí utekajú pred väzením. Ja by som také niečo nerobil.

Ako som už spomenul, sedáva každý utorok v kaviarni. Sám. Až doteraz. Dnes za ním prišiel jeden chlapík. Taký čudák s veľkým klobúkom zakrývajúcim celú tvár a tvídovým sakom. Niečo mu podal. Veľkú tenkú obálku. Myslím, že to bolo niečo ohľadom jeho práce. Zaujímavé. Ešte nikdy to nevybavoval na verejnosti. Bol veľmi tajnostkársky. Keď chlapík odišiel, Mike odhodil noviny a vstal od stola. Každá stolička v bare sa zachvela od strachu. Ostatní zákazníci ihneď zbledli a prestali hlasno pochlipkávať nápoje. Deje sa to neustále. Mike vzbudzuje hrôzu, rešpekt.

Vonka pred tavernou naňho čakal starý žltý skúter. Jeho jediná záľuba. Ostatní normálni ľudia zbierajú známky, obrazy, čokoľvek. On je iný. Stará sa len o svoju krásku Apriliu. Vozí sa na nej v akomkoľvek počasí. Často ju umýva, leští, susedia sa z neho smejú, že s ňou aj spáva. Aj teraz na ňu nasadol a odfrčal do hmlistého Londýna. Zastavil sa v pekárni kúpiť si slaninové rožky a pokračoval v ceste. Jazdí prirýchlo. Ohrozuje nielen seba, ale aj ostatných. Tvári sa však akoby mu to všetko bolo jedno. Akoby zajtra mal prísť deň vykúpenia z tohto hnusného života. Jemu naozaj „šumafuk“ ako mu bude o rok. On nemá budúcnosť. Je sám, bez práce, bez radosti žiť. Preto si nedáva na seba pozor. Opíja sa, je mastné jedlá a bije sa. Je mu jasné, že lovec ľudí to nemá jednoduché. Kedykoľvek ho môžu odbachnúť.

Zastal pred zanedbanou, polorozpadnutou bytovkou. Jeho jediný domov. Po schodoch prišiel na tretie poschodie a malým hrdzavým kľúčom otvoril zelené drevené dvere. Vitajte, stálo na nich. Zrejme od predchádzajúceho majiteľa. Celý byt bol veľmi zatuchnutý. Skromne zariadená izbička so starým rozťahovacím divánom, úzka kúpeľňa a malá kuchyňa. To bolo všetko čo mal. Rýchlo si pobalil do batoha baterku,  9mm revolver, dlhý nôž a slaninové rožky. Ide  loviť.

Bol december, skoro sa stmievalo. To mu veľmi vyhovovalo. Aspoň si nemusel vymýšľať maskovanie. Strašne nerád sa vystavoval verejnosti. Dnes len zaparkoval pri kontajneroch a čakal. Čas si krátil rýchlim prehĺtaním rožkov so slaninou, z ktorých pri každom hryznutí kvapkala masť. Poslali ho do milionárskej štvrti. Nemal rád ľudí z horných desaťtisíc. Kedysi patril k nim. Podľa neho sú to len obyčajní primitívi, ktorí vyciciavajú z chudobných ľudí peniaze. A všetko každému závidia. On opovrhoval závisťou. Vždy bol spokojný s tým, čo mu osud nadelil. Aj keď k nemu bol život veľmi skromný.

Jeho obeť je beloch, štyridsaťtri ročný, podnikateľ. Pred mesiacom ho zatkli za jazdu pod vplyvom narkotík. Súd mu nadelil tri roky natvrdo.  Páchateľovi sa zatiaľ podarilo väzeniu uniknúť. Až doteraz. Pred jeho vilou naňho totiž čaká najlepší vo svojej brandži. Na príjazdovej ceste zastal Minicooper cabriol. To je on. „Už to máš spočítané, ty, bastard,“ pomyslel si Mike. Rozhodol sa, že dnes svoju obeť prekvapí. Kým si zbohatlík vyberal nákup zo zadného sedadla, Mike ho silno udrel po hlave. Nasadil mu putá. Ešte raz sa mu pozrel do tváre, aby sa uistil, že má pravého. Dostal ma. Šéfa svojej obľúbenej kaviarne.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?