A na druhý deň? Čo okno, rovno francúzske dvere! Bolí ma hlava jak koňa, oči mi páli Slnko a nevládzem ani natiahnuť ruku po pohár čistej vody. Suší ma. Na zápästí mám pečiatku klubu, kde som balila chlapov a oblečenú len spodnú bielizeň. Ach jaj ! Zrazu začujem čudné kvílenie vedľa mňa v posteli. Otočím hlavu a, no do čerta, vedľa mňa váľa šunky nejaký chalan. Poobzerám sa po izbe a zisťujem, že ani nie som u seba. Skvelé. Kde potom môžem byť? Snáď na druhom konci mesta! Najhoršie na tom je, že nemôžem len tak zdrhnúť. To by som vyzerala ako prostitútka.
Mudrci vravia: „Alkohol nič nevyrieši.“ Ja dodávam: „Za to ani pomarančový džús!“ Na čo byť v napätí, keď sa môžem uvoľniť. Tancom sa obtierať o dievčatá a tým dráždiť mužov. Našpúlim pery a oni ma už na niečo hádam pozvú. Život je zábava!
Za to všetko môžem vďačiť svojej slovenskej náture a barom. Podnikom, ktoré sú otvorené od siedmej rána a non – stop nalievajú. Koho zaujíma či je nedeľa alebo pracovný deň. Od svitania do ďalšieho svitania môžem chľastať koľko moje telo znesie. Alebo aj viac.
Potom sa snažím tváriť nenápadne. Nie, ja nie som taká! Viem byť aj zodpovedná. Lenže všetka moja pretvárka zlyhá ako náhle stretnem niekoho z predchádzajúceho večierka: „Hej, včera si bola dobrá!“ A ja sa schovávam za kamarátku. Vždy si sľúbim, že už budem poslúchať. Ja už nepijem. No jasné. Koľko krát si to ešte poviem? Ale, klamstvo mi nepomôže. Nikdy sa nepoučím. Ani netreba. Som obklopená ľuďmi s tou istou chuťou do života. Chcem sa s nimi zabávať...
... Až nato, že mám len 20 rokov.